Keď sa človek zadíva do súčasného diania, nemôže sa nezamyslieť nad tým, či skutočne je republika tým správnym štátnym zriadením a či predsa len nám netreba trošku pristrihnúť krídelká, ako o tom uvažoval už Platón. Sloboda je fajn vec, no niektorí jedinci nevedia od samej radosti, čo s ňou. No tí z nás, ktorí poznajú aj trošku dejiny sa môžu so mnou pristaviť pri tej rímskej.
Úspechom rímskej republiky bolo to, že Rimania dokázali pochopiť ľudský charakter a pudy. Boli poučení z toho, ako to dopadne, keď jeden človek, poväčšine napoly šialený rozhoduje o živote celého národa. Nuž teda krátko a jasne povedané nedali človeku vo vedúcej funkcii voľne dýchať.
Najväčším a najstarším správnym orgánom rímskej republiky bol senát. Slovíčko vzniklo pravdaže z latinčiny – SENEX = starší, tým chceli predovšetkým deklarovať to, že tento poradný orgán má určitú prestíž a hlavne skúsenosti. Senát vznikol už za rímskeho kráľovstva a pretrval aj cisárstvo, no najväčší úspech dosiahol počas republiky. Náš parlament má obdobnú funkciu a tvorí ho presne polovica z počtu senátorov v Ríme. Na otázku prečo bolo senátorov 300 nám stačí jednoduchá matematika. Rímske kmene – tribui boli 3 (nejdem zaťažovať menovaním), každý kmeň sa skladal z 10 curii a každá curia z 10 rodov – gensov. Suma sumarum dostávame počet 300 rodov a 1 predstaviteľ každého rodu sa mohol zúčastniť zasadania senátu. Na začiatku to boli ľudia najstarší a najprestížnejší, no časom sa táto prestíž dala kúpiť. Samozrejme nie doslovne, každý kto sa chcel stať senátorom, musel mať určitý majetok, ktorý deklaroval každý rok. Keď niekto náhle zbohatol mohol vymeniť niekoho, kto zas náhle stratil majetok. Aby každý videl, že občan je aj senátorom, odlišoval sa aj oblečením. Senátor mohol nosiť bielu tógu s purpurovým lemom.
Samozrejme len senátom by rímsky človek nebol živý. Ďalšie rímske úrady sa delili podľa toho aké právomoci mali. Buď to bolo právo impérium alebo potestas. Impérium bolo právo nad životom a smrťou občanov a potestas zasahovalo len do danej oblasti, ktorej úrad podliehal. Najvýznamnejším úradom bol konzulát, ktorý každoročne obsadzovali 2 občania. Podľa konzulov sa dokonca určoval čas, konzulátom začínal nový rok. Diktátor mal neobmedzenú moc, no len na 1/2 roka a len v čase vojny. Ďalšími vysokými úradmi bol prétoriát, questoriát a liktoriát. Prétoriáni zastávali súdy. Questori sa starali o poriadok v Ríme, stíhali hrdelné zločiny. Liktori boli prevažne prepustenci a ich hlavnou úlohou bolo to, aby pred vyššími úradníkmi niesli symboly ich moci – prúty – fasces. Tieto úrady mali právo impéria. Nižšími úradníkmi boli aedilovia,ktorí sa starali o verejné budovy a censori, ktorí sa starali o sčítania ľudu. Nad všetkými stáli 10 tribúni ľudu, ktorí pochádzali z nižších vrstiev ľudu a mali právo VETA – teda právo na zrušenie akéhokoľvek zákona, ktorí považovali za nevhodný pre ľud – pleps. Na zrušenie stačilo veto jedného tribúna.
Teda sa vytvorila určitá agenda úradov, ktoré však nikdy neobsadila len jedna osoba. Nikdy neboli volení na viac ako jeden rok a žiadna z funkcií nikdy nebola platená. Dobré, nie? Rimania dobre vedeli o tom, aký je človek, že by si uchvátil moc a čo potom s ním? A ešte im aj platiť? No nie, keď chcú prestíž, nech si ju zaslúžia. Možno toto by pomohlo aj v našich novodobých republikách, kde poslanci sa sťažujú akú ťažkú prácu vykonávajú a aký malý plat za to majú…